V aplikačnej praxi trestného práva sa čoraz častejšie stretávame s javom, ktorý na prvý pohľad pôsobí nevinne – tzv. „informatívny pohovor“. Tento inštitút však nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky výslovne upravený a jeho praktické využívanie orgánmi činnými v trestnom konaní vyvoláva zásadné otázky z pohľadu zákonnosti a ochrany základných práv jednotlivca.
Materiálne posudzovanie úkonu
Rozhodujúce nie je formálne označenie úkonu, ale jeho obsah.
Ak orgán činný v trestnom konaní:
- kladie otázky smerujúce k objasneniu skutku,
- zisťuje okolnosti relevantné pre trestné konanie,
- alebo získava informácie použiteľné ako dôkaz,
ide o úkon, ktorý má povahu výsluchu v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, a to bez ohľadu na jeho označenie.
Takýto úkon musí byť sprevádzaný riadnym poučením o právach, najmä:
- o práve nevypovedať,
- o práve na obhajcu,
- o následkoch výpovede.
Právo na obhajobu od prvého momentu
Podľa judikatúry Európsky súd pre ľudské práva (napr. Salduz v. Turecko) musí byť prístup k advokátovi zabezpečený už v počiatočných štádiách kontaktu s políciou, pokiaľ tento kontakt môže viesť k získaniu dôkazov proti osobe.
Ak je osoba uvedená do omylu tvrdením, že „advokát nie je potrebný“, ide o zásah do práva na spravodlivý proces.
Nátlak ako diskvalifikujúci prvok
Z praxe možno identifikovať opakujúce sa formy nátlaku:
- implicitné vyhrážky zadržaním,
- zľahčovanie procesnej situácie („to je len rozhovor“),
- vytváranie psychického tlaku na spoluprácu.
Takéto konanie je nezlučiteľné so zásadou dobrovoľnosti výpovede a môže viesť k procesnej nepoužiteľnosti získaných informácií.
Donucovanie k aktívnej participácii
Osobitne problematické sú prípady, keď je osoba nútená vykonať aktívny úkon, napríklad:
- vytočiť telefónne číslo,
- sprístupniť kontakty alebo komunikáciu,
- identifikovať osoby prostredníctvom zariadenia.
Takýto postup môže predstavovať porušenie zásady nemo tenetur se ipsum accusare, teda zákazu donucovania k sebaobviňovaniu, ktorý je pevne zakotvený v judikatúre Európsky súd pre ľudské práva.
Procesné dôsledky
Dôkazy získané v rozpore so zákonom:
- nemožno použiť v trestnom konaní,
- zakladajú porušenie práva na obhajobu,
- môžu viesť k zodpovednosti štátu za nezákonný postup.
V rozhodovacej praxi Najvyšší súd Slovenskej republiky je ustálené, že dôkaz získaný nezákonným spôsobom nemôže byť podkladom pre uznanie viny.
Záver
Používanie „informatívnych pohovorov“ ako nástroja na obchádzanie procesných garancií predstavuje závažný zásah do práv jednotlivca. V právnom štáte nie je rozhodujúce, ako orgán úkon označí, ale čo jeho obsahom sleduje.
Advokátska prax preto musí dôsledne trvať na materiálnom posudzovaní takýchto úkonov a na ochrane práv klientov už od prvého kontaktu s orgánmi činnými v trestnom konaní.